po dlhej dobe...

No navrat z talianska a kopec povinnosti a nepovinnosti...starosti ale hlavne sladkosti zivota..a cas ubeho l a clovek sa k nicomu ale vobec nicomu nedostane a najmenej pisat na net svoje pocity a udalosti zo zivota. musim zosumarizovat foto z tohoto obdobia a hned to tu vylepim.. tie foto asi vysvetlia lepsie tento mesiac a nejake dni... apotom pochopite...:-)..mate sa na co tesit myslim...

Guardistallo .. taký nedeľný výletík

utorok taký modro jahodový deň

Inak dnešný deň keby nebol, tak veru neviem či by to niekomu chýbalo, ale mne teda určite nie. Ráno vietor rozfúkal oblaky, ostalo iba to ovečkové ako na fotečke... ale ochladilo sa... Aj keby som vlastne chcel niečo pozitívne nájsť na tomto dni... tak snáď to, že "domani è un altro giorno"(zajtra bude iný deň)... tak dúfam... A kedže deň nebol nič moc tak som si ho aspoň osladil, dúfam že si niekto všimol, že sa snažím aj život si osládzať celkom zdravo.... som to vôbec ja? Tak dúfam že vám tými jahôdkami urobím nejaké tie chute... tak šup kuknúť do ladničky...možno niečo predsa len osloví vaše chuťové poháriky.... :-)

cmuk

sobota trochu inak

Tak dnes som mal najmenej dva dôvody sa takto tváriť, neboli to nijaké zvlášť závažné dôvody, ale pre mňa tu a teraz minimálne kľúčové pre tento deň... Tak toto je prvý dôvod, naplánoval som sa špliechať v mori a slniť aby som sa vrátil domov ako čokoládka, ale niekto bol proti, ako vidno...
Druhý závažnejší dôvod: Mal som neuveriteľnú chuť na sladké, minimálne ženy, vy viete o čom hovorím...proste niečo neprekonateľné... tak som sa rozhodol že si kúpim tie americké veci čo sa jedia na raňajky (ani neviem ako sa to správne volá)...mám také vyhliadnuté..sú čertovsky sladké, majú takú chrumkavú vrstvičku z cukru, ale sú kukuričné...zdorazňujem preto, lebo aspoň mne tým dávajú nejakú tú ilúziu, že sú aspoň trolinku zdravé. No a ešte viac a možno hlavne kvôli tomu, som ich chcel, že v nich dávajú série postavičiek z ICE AGE II. Tak som bol celý nažhavený že už budem mať dve... ale,...
... bohužial, ... takže ak má niekto záujem o veveričku z ICE AGE, predám alebo vymením alebo darujem... však nejak sa dohodneme... :-) preto neváhajte a píšte na michal.kollar@gmail.com

No a ešte...takto to dopadne keď ide niekto nakupovať jednu vec za 1,8 euro a nakoniec donese domov veci za 18 euro..ale same dobre veci...pre znalých sú tam aj gnocchi (čo tak al salmone?) a iné... takže idem vymyslieť čo sa bude variť zajtra na obed...

ešte jedným očkom dnešný piatok

piatok

Tak ako ide deň za dňom a mne sa to kráti, začínam mať pocit, že mi to nakoniec bude aj chýbať... (pre neznalých hovorím o mojom 5 mesačnom pobyte v Taliansku)... Chýbať,... alebo mám strach sa vrátiť a naskočiť na vlak všedných povinností, radostí, nepríjemností a starostí? No, to je otázne a sám si na to veľmi odpoveď neviem dať. V každom prípade sa teším domov, niežeby sa mi tu nepáčilo, ako vidieť aj z mojich foto je to tu nádherné, ale niečo mi tu chýba... hlavne teda moji super duper extra maxi kamošši, kolegovia a rodina a frajerky :-) (teraz dostanem bitku)...a atď.
Neviem aké presne je počasie aktuálne na Slovensku ale tu aspoň za posledné dva dni nádherne, aj keď taliani to hodnotia ako „abbastanza freddo“ (celkom chladno)... ale to nevedia, čo znamená „freddo“ v našom ponímaní. To by sa sto pro inak ksichtili... je to však minimálne úsmevné keď ich to počujete povedať a vonku skoro 20 stupňov... he he. Dnes som sa rozhodol konečne netrápiť hlavu všelijakými „borsami“ (štipendium) konkrétne mojím, ale užiť si pekný deň ... takže po škole ... more ... aj som si nohy ošpliechal ale toď vše... aj keď nie som talian voda sa mi zdala „fredda“.
Pripájam teda nejaké to foto aby ste aj vy mohli posúdiť... tak a zajtra... zajtra už konečne umyjem svoje seicento... prisahám... fakt... neklamem... ale vážne... (musím ... a pod stromom už v živote parkovať nebudem)...

Ako sa dá stráviť deň

Poznáte ten pocit...zajtra vstanem urobím toto a potom toto a ešte stihnem aj toto a bude kopec času aj na oddych.... No tak toto ja mávam skoro každý večer včerajší nevynímajúc... ale...čo sa nestalo ...ráno som sa zobudil namiesto 7:15 o 10:15 pre mňa z nevysvetliteľných príčin nakoľko spať som išiel pred polnocou... no takže škola ništ... ale dá sa robiť tým pádom veľa iných vecí ...ale čas sa zrazu nejako scvrkol a hodina trvala minútu atď, takže nakoniec z toho celého kopcom naloženého voľného dňa ostala prechádzka pri mori a asi hodinový pokec s chlapíkom v pizzérii, ktorého som bol očividne jediným zákazníkom. Vzhľadom na chuť pizze je to aj dosť pochopiteľné...ale ukecaný akože bol...sprvu som mal dojem že ide o jadrového fyzika, neskôr sa stal automechanikom a celý náš rozhovor ukončil ako uznávaný ekonóm...mal by sa venovať tomu lebo tá pizza mu išla evidentne najslabšie..hi hi...a potom návrat domov a Star trek...tentoraz sme sa ocitli v strede niečoho, čo by sa mohlo nazvať..mohlo..ba aj muselo...NULA...a teraz píšem toto a pôjdem spať..lebo zajtra...tak..zajtra toho musím skutočne veľa stihnúť....

Carducci

Davanti a San Guido

I cipressi che a Bólgheri alti e schietti
Van da San Guido in duplice filar,
Quasi in corsa giganti giovinetti
Mi balzarono incontro e mi guardar.
Mi riconobbero, e Ben torni omai
Bisbigliaron vèr' me co 'l capo chino
Perché non scendi ? Perché non ristai ?
Fresca è la sera e a te noto il cammino.
Oh sièditi a le nostre ombre odorate
Ove soffia dal mare il maestrale:
Ira non ti serbiam de le sassate
Tue d'una volta: oh non facean già male!
Nidi portiamo ancor di rusignoli:
Deh perché fuggi rapido cosí ?
Le passere la sera intreccian voli
A noi d'intorno ancora. Oh resta qui!
Bei cipressetti, cipressetti miei,
Fedeli amici d'un tempo migliore,
Oh di che cuor con voi mi resterei
Guardando lor rispondeva oh di che cuore !
Ma, cipressetti miei, lasciatem'ire:
Or non è piú quel tempo e quell'età.
Se voi sapeste!... via, non fo per dire,
Ma oggi sono una celebrità.
E so legger di greco e di latino,
E scrivo e scrivo, e ho molte altre virtú:
Non son piú, cipressetti, un birichino,
E sassi in specie non ne tiro piú.
E massime a le piante. — Un mormorio
Pe' dubitanti vertici ondeggiò
E il dí cadente con un ghigno pio
Tra i verdi cupi roseo brillò.
Intesi allora che i cipressi e il sole
Una gentil pietade avean di me,
E presto il mormorio si fe' parole:
Ben lo sappiamo: un pover uom tu se'.
Ben lo sappiamo, e il vento ce lo disse
Che rapisce de gli uomini i sospir,
Come dentro al tuo petto eterne risse
Ardon che tu né sai né puoi lenir.
A le querce ed a noi qui puoi contare
L'umana tua tristezza e il vostro duol.
Vedi come pacato e azzurro è il mare,
Come ridente a lui discende il sol!
E come questo occaso è pien di voli,
Com'è allegro de' passeri il garrire!
A notte canteranno i rusignoli:
Rimanti, e i rei fantasmi oh non seguire;
I rei fantasmi che da' fondi neri
De i cuor vostri battuti dal pensier
Guizzan come da i vostri cimiteri
Putride fiamme innanzi al passegger.
Rimanti; e noi, dimani, a mezzo il giorno,
Che de le grandi querce a l'ombra stan
Ammusando i cavalli e intorno intorno
Tutto è silenzio ne l'ardente pian,
Ti canteremo noi cipressi i cori
Che vanno eterni fra la terra e il cielo:
Da quegli olmi le ninfe usciran fuori
Te ventilando co 'l lor bianco velo;
E Pan l'eterno che su l'erme alture
A quell'ora e ne i pian solingo va
Il dissidio, o mortal, de le tue cure
Ne la diva armonia sommergerà.
Ed io—Lontano, oltre Apennin, m'aspetta
La Tittí rispondea; lasciatem'ire.
È la Tittí come una passeretta,
Ma non ha penne per il suo vestire.
E mangia altro che bacche di cipresso;
Né io sono per anche un manzoniano
Che tiri quattro paghe per il lesso.
Addio, cipressi! addio, dolce mio piano!
Che vuoi che diciam dunque al cimitero
Dove la nonna tua sepolta sta?
E fuggíano, e pareano un corteo nero
Che brontolando in fretta in fretta va.
Di cima al poggio allor, dal cimitero,
Giú de' cipressi per la verde via,
Alta, solenne, vestita di nero
Parvemi riveder nonna Lucia:
La signora Lucia, da la cui bocca,
Tra l'ondeggiar de i candidi capelli,
La favella toscana, ch'è sí sciocca
Nel manzonismo de gli stenterelli,
Canora discendea, co 'l mesto accento
De la Versilia che nel cuor mi sta,
Come da un sirventese del trecento,
Piena di forza e di soavità.
O nonna, o nonna! deh com'era bella
Quand'ero bimbo! ditemela ancor,
Ditela a quest'uom savio la novella
Di lei che cerca il suo perduto amor!
Sette paia di scarpe ho consumate
Di tutto ferro per te ritrovare:
Sette verghe di ferro ho logorate
Per appoggiarmi nel fatale andare:
Sette fiasche di lacrime ho colmate,
Sette lunghi anni, di lacrime amare:
Tu dormi a le mie grida disperate,
E il gallo canta, e non ti vuoi svegliare.
Deh come bella, o nonna, e come vera
È la novella ancor! Proprio cosí.
E quello che cercai mattina e sera
Tanti e tanti anni in vano, è forse qui,
Sotto questi cipressi, ove non spero,
Ove non penso di posarmi piú:
Forse, nonna, è nel vostro cimitero
Tra quegli altri cipressi ermo là su.
Ansimando fuggía la vaporiera
Mentr'io cosí piangeva entro il mio cuore;
E di polledri una leggiadra schiera
Annitrendo correa lieta al rumore.
Ma un asin bigio, rosicchiando un cardo
Rosso e turchino, non si scomodò:
Tutto quel chiasso ei non degnò d'un guardo
E a brucar serio e lento seguitò.

Čo dodať? Asi nič ...nakoľko ja by som sa asi aj umučiť mohol tak pekne by som to nepovedal a pre tých čo nevedia po taliansky?...No snáď prísľub že sa to pokúsim nejako kostrbato preložiť...či vyskúšam básnické črevo?.... len aby to nebol slepák... tak zatiaľ.. pa pa

dnes bol nádherný deň

Foto z Talianska VI